Na úvod sa vrátime do stredoveku. Strelné zbrane sa rozšírili vďaka vynálezu čierneho pušného prachu, za ktorý údajne vďačíme Číne. Tento vynález pokladajú historici za prevratný objav v rozvoji zbraní. Vďaka nemu sa šance vojsk, útočiacich proti zdanlivo neprekonateľným hradbám a baštám hradov či opevnených miest, výrazne až dramaticky zvýšili. Nástup delostrelectva a strelných zbraní tak znamenal zásadnú zmenu dovtedajšej tradičnej taktiky vedenia boja. Preto bolo v tom čase záujmom každého panovníka podporovať zbrojársku výrobu a remeslá s ňou spojené (mimochodom, tento jav pretrváva až do súčasnosti).
Najstaršia výroba strelných zbraní na Slovensku je doložená okrem iného aj archeologickými nálezmi. Objavené boli napríklad tzv. prachovnice - nádoby na pušný prach, vyrobené spravidla z parožia - najstarší nález je z roku 1659, ostatné nálezy, územne lokalizované do oblasti Gemera, Novohradu a Hontu, pochádzajú z 18. storočia. V odbornej literatúre nachádzame zmienky o tom, že banskobystrický cech zámočníkov v podaní mestskej rade z 24. novembra 1685 vyhlásil, že kremnickí a štiavnickí kolegovia o banskobystrických puškárskych výrobkoch tvrdia, že sú po celej krajine oprávnene uznávané a vyhľadávané.
Významnou, i keď krátkou kapitolou vo výrobe zbraní na Slovensku bolo obdobie rokov 1806 až 1812. Na podnet komorského panstva bola v Liptovskom Hrádku, v lokalite dodnes nazývanej „Fabriky", postavená továreň na výrobu pechotných pušiek, husárskych karabín a pištolí podľa štajerského vzoru. Kvalita tamojšej produkcie bola veľmi vysoká. Ročne sa tam vyrobilo až 24 tisíc kusov pušiek, z toho pri nastreľovaní bolo pre zlú akosť vyradených len niečo menej ako 200 kusov. Kvalitou a objemom výroby hrádocká manufaktúra v krátkom čase predbehla podnik v Štajersku. V rokoch 1808 - 1809 dodala pre armádu až 18 493 kusov zbraní. Na ich výrobu sa používalo železo pripravené v Liptovskej Maši. Hotové pušky, resp. puškové hlavne, boli naložené na plte a plavili sa dolu Váhom smerom na Sereď a odtiaľ ich furmani vozili do Viedne. Výroba zbraní bola zastavená v roku 1813.
Samozrejme, stredoveké krátke strelné zbrane fungovali na pomerne primitívnom princípe. Prvé pištole prešli do výzbroje jazdeckých oddielov armád vďaka rozšíreniu tzv. kolieskového zámku (16. storočie). Tieto pištole mali ťažkú pažbu vyrobenú z tvrdého dreva, kosti alebo kovu (železa), zakončenú guľatou hlavicou. Dôvod, prečo sa ujali krátke strelné zbrane v radoch jazdeckých eskadrón je zrejmý - umožňovali viesť pomerne účinnú paľbu jednou rukou. Najrozšírenejšie boli pištole nabíjané spredu, ale našli sa už aj zozadu nabíjané, tzv. zadovky. Neskôr sa konštrukcia pištolí zdokonalila. Pažby boli odľahčené, predpažbie siahalo až k ústiu hlavne. V priebehu ďalších storočí sa začali používať pištole s kresadlovým zámkom a neskôr s perkusným zapaľovaním. Hlavný nedostatok pištolí v stredoveku spočíval v tom, že bolo možné vystreliť iba raz, a potom nasledoval pomerne pracný a zdĺhavý proces nabíjania.
Snaha skrátiť čas potrebný na nabíjanie, resp. zvýšiť rýchlosť streľby, viedla k vývoju viachlavňových pištolí. Tento princíp bol využitý pri konštrukcii derringerov, miniatúrnych pištolí s dvomi až štyrmi hlavňami. Úplne odlišný princíp, ktorý riešil spôsob, ako vystreliť zo zbrane viackrát, spočíval v použití revolverového zásobovania - otočného valca s viacerými nábojovými komorami, umiestneného za hlavňou. Pôvodne sa tento princíp používal nielen u krátkych palných zbraní, teda revolverov, ale aj u pušiek a karabín.
Prvé pištole so zásobníkom, tzv. samonabíjacie pištole, sa objavili v 90. rokoch 19. storočia. Prvá pištoľ so zásobníkom v pažbe bola patentovaná v roku 1893 (autor patentu Hugo Borchardt).
Vráťme sa ale naspäť na Slovensko s bohatou hutníckou tradíciou, písomne doloženou od stredoveku. Po rozpade monarchie sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky. V tomto období bola výroba zbraní v Čechách a na Morave na vysokej úrovni, no na Slovensku sa po zániku zbrojovky v Liptovskom Hrádku zbrojársky priemysel takmer nerozvíjal. Pred druhou svetovou vojnou bolo Československo zbrojárskou veľmocou, avšak podiel Slovenska na tomto fakte bol zanedbateľný. Zmenu prinieslo obdobie po druhej svetovej vojne. Prosovietska zahraničnopolitická orientácia a príslušnosť k Varšavskému paktu boli vtedy určujúcim faktorom rozvoja zbrojárskeho priemyslu na Slovensku, no jeho zameranie bolo takmer výlučne na ťažkú bojovú techniku. Po roku 1989 došlo k rozpadu socialistického bloku a k zmene zahraničnopolitickej orientácie Československa, čo znamenalo útlm výroby tankov, bojových vozidiel pechoty, samohybných húfnic a ďalších druhov bojovej techniky.
Po rozpade Československa v roku 1993 sa prejavili ambície vyrábať na Slovensku krátke ručné zbrane, konkrétne pištole BB21. Táto zbraň nebola originálnou konštrukciou, bola to pôvodne juhoslovanská kópia pištole SIG P226, ktorú chcela u nás licenčne vyrábať spoločnosť Katrim-Stela. Originál vznikol vo švajčiarskej firme SIG Sauer (Schweizerische Industrie Gesellschaft) na sklonku osemdesiatych rokov a stal sa predlohou pre konštruktéra Božidara Blagojeviča (preto dve „béčka" v názve pištole). BB „dvadsať jednotka" sa v deväťdesiatych rokoch uchádzala o priazeň pri výbere zbrane pre slovenskú armádu. Vo výbere uspela v silnej konkurencii rakúskeho Glocku 17 i českej ČZ 75. Kontrakt sa nakoniec z rôznych dôvodov neuskutočnil.
Zaujímavou kapitolou je prvá originálna slovenská konštrukcia samonabíjacej pištole. Zrodila sa v roku 1997 v Považských strojárňach pod názvom Arrow PS-94 a PS-97. Jej konštruktéri Ing. Dušan Melioris a Ing. Vladimír Viskup sa inšpirovali niektorými konštrukčnými prvkami českých zbraní a vytvorili pozoruhodné pištole, ktoré mali ambíciu stať sa univerzálnou zbraňou pre slovenskú armádu i políciu. Nestalo sa tak. Považské strojárne skrachovali. Pištoľ Arrow kaliber 9 mm Luger pod označením PS-97 bola síce v roku 2002 v obmedzenom množstve zavedená u niekoľkých útvarov policajného zboru a ministerstva vnútra, avšak z dôvodov nerozbehnutia sériovej výroby a následného zániku celej výroby boli pištole stiahnuté z výkonu služby.
Na sklonku deväťdesiatych rokov sa na Slovensku začalo hovoriť o novinke, ktorá znamenala návrat slávnych časov cechov zbrojárskych a puškárskych v Banskej Bystrici. Je to pozoruhodná pištoľ z produkcie firmy Grand Power a má označenie K100. Odborníkov zaujala originalitou svojho konštrukčného riešenia. Začiatky jej výroby síce priniesli problémy, spojené so sťahovaním (z Považských strojární cez Brno do Detvy, aby nakoniec zakotvila tam, odkiaľ prišla - v Banskej Bystrici).
Koncept tejto zbrane prevzal jej autor Jaroslav Kuracina zo starej rakúsko-uhorskej armádnej pištole Steyr vz. 1912 konštruktéra Huga Murghtalera. Zásadným vylepšením princípu odomykania záveru pomocou rotácie hlavne po priečne uloženom čape (ktoré má patentovo chránené) dosiahol vynikajúce charakteristiky - ako balistické, tak užívateľské. Pištoľ je zaujímavá mierou využitia plastových komponentov (vďaka čomu je ľahká) a je pohodlne používateľná pravákmi aj ľavákmi, pretože je plne obojstranne ovládateľná. Výnimočná zbraň, ako stvorená pre športovú streľbu. Používa ju aj slovenský reprezentant a majster Slovenska Ernest Nagy.
Siedma modifikácia pištole K100 ponúka možnosť výmeny štyroch alternatívnych modulov rukoväte, čím sa dokonale prispôsobuje veľkosti dlane a dĺžke prstov užívateľa. Konštruktér vyrobil aj ďalšie zaujímavé modifikácie, určené pre ozbrojené zložky: K102 a K105 strieľajú okrem jednotlivých rán aj dvojranou, resp. dávkou, čím sa presúvajú do kategórie samočinných zbraní. Efektné a efektívne zároveň, napriek problematickejšiemu miereniu má dávka z pištole ohromujúci devastačný účinok. Modifikácie X-trim a Ultra sú charakteristické rôznymi vylepšeniami, odľahčeniami a zvýšením kapacity zásobníka. Zaujímavá a na trhu žiadaná je aj verzia pre malokalibrové strelivo, určená pre nácvik combat-streľby. Pozoruhodný záujem vzbudila aj nesmrtiaca modifikácia na streľbu gumovými projektilmi, určená pre použitie v situáciách, kde nesmie byť použité ostré strelivo (napr. na palube lietadla).
Na záver len krátka poznámka: Pištoľ K 100 akoby uzatvorila pomyselný historický kruh: keď remeselníci z banskobystrického cechu zámočníkov v roku 1685 písali, že zbrane z ich dielní sú po celej krajine oprávnene uznávané a vyhľadávané, asi netušili, že história sa o tri a štvrť storočia zopakuje a chýr o kvalite zbraní spod Urpína obletí celý svet.
Literatúra:
Wikipédia
Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Pribicer 2005.
Lugs, J.: Ručné palní zbrane. Naše vojsko 1956.
Adam, R.: Revolvery a pištole. Fortuna print 1994.
Mouret, J. N.: Svět krátkých palných zbraní. Revolvery a pistole. RP 1994.
Odporúčam aj:
Habáň, P.: Staré zbrane. Tatran 1992.
Kulašík, K.: Puškárstvo. Remeslo piatich storočí. Pallas 1978.
Brandejs, B.: Zbraně střelné, lovecké, terčovní a obranné. Hobby Press 1994.
Žuk, A. B. - Dolínek, V.: Pušky a samopaly. Naše vojsko 1992.
Křížek, L. - Čech, Z.: Encyklopedie zbraní a zbroje. Libri 1997.
Vojenské dejiny Československa. Naše vojsko I. - II. 1984-1986.
Lugs, J.: Strelci a čarostrelci. NV 1973.
